Krvavý mesiac 1.časť
Teplý letný vánok pohladil Andie tvár. Pousmiala sa a pohodlne si položila hlavu na Mikovo plece.
„Čo myslíš, koľko sa ešte udrží takéto počasie?“ Nadhodila ľahostajne. Mike sa zasmial a pohladil ju po líci.
„Neviem a je mi to úplne jedno. Rozmýšľanie v takýto krásny deň bolí...a hlavne keď mám pri sebe teba.“ Andie sa spokojne usmievala a úporne sa snažila spomenúť si, koľko už sú spolu. Rok a pol, dva? Ani srnky netušia. Nikdy si nepotrpela na nejaké dátumy, mala problém zapamätať si dátum vlastných narodenín. Šťastne sa poobzerala okolo seba. Milovala toto miesto, pokojnú, tichú, malú čistinku na kraji lesa. Milovala ten vysoký strom, osamotený v prostriedku čistinky, o ktorý sa práve teraz s Mikom opierali. A milovala hlavne Mika, s ktorým trávila každý letný deň od začiatku prázdnin na ktoré sa tešila ako na svoj súdny deň.
Deň sa pomaly chýlil ku koncu, slnko ako veľký horiaci kruh zapadalo za hory . Andie zavrela oči a vychutnávala si vôňu ihličia a utíchajúci spev vtákov. Za chvíľku ju vyrušilo zašuchotanie. Otvorila oči a zbadala, ako sa z lesa pomaly vynoril veľký pes a zvedavo ich pozoroval.
„Havo!“ Nadšene zvolala a okamžite si kľakla na kolená a snažila sa psa prilákať. Mike až taký nadšený nebol.
„Nevolaj ho, môže byť chorý. Alebo agresívny...“ No Andie sa odbiť nenechala.
„Neboj, určite je to len nejaký zatúlaný havko, utiekol z nejakého domu čo stoja pri lese...Poď sem, ňufáčik, poď, neboj sa!“ Pes sa po chvíľke osmelil a pribehol k Andie.
„Vyzerá ako vlk...“ pochybovačne nadhodil Mike.
„Asi nejaký kríženec...po lese behá kadečo.“ Nenechala sa znepokojiť Andie a nadšene hladkala psa po sivej srsti. No vzápätí sa zablysli biele tesáky a Andie bolestne zjojkla.
„Auu...zlý psisko, bodaj by ťa....“ z úst sa jej vyvalilo niekoľko vyberaných výrazov, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani námorník po 20-tich rokoch služby. Pes zmizol v lese. Mike k nej okamžite priskočil a obzeral jej pohryzenú ruku. Andie si ju vytrhla z jeho zovretia a zakrútila si ju do vreckovky, ktorá sa okamžite sfarbila do červena.
„To nič nie je, len škrabnuté. Havo sa asi zľakol...“ bránila sa keď uvidela Mikov vyčítavý pohľad štýlu: „Ja som ti to vravel!“ Slnko sa medzitým stratilo z obzoru. Andie sa opäť vrátila do Mikovho náručia a na boľavú ruku za chvíľku zabudla. Asi za pol hodinku, ked sa čas nebezpečne priblížil k jedenástej hodine, rozhodli sa zdvihnúť kotvy a pobrať sa domov. Hoci mala Andie skoro osemnásť rokov, jej rodičia neradi videli keď chodila príliš neskoro domov.
„Naozaj ťa nemám odprevadiť?“ spytoval sa Mike, ktorý síce býval na opačnom konci mesta ako ona ale bol vždy ochotný doviesť ju domov.
„Netreba zlatko, veď to mám domov pár metrov. Utekaj sa najesť, počujem až sem ako ti škvŕka v žalúdku.“ Zasmiala sa. Rozlúčili sa dlhým bozkom a každý sa pobral svojou cestou. Andie kráčala lesnou cestičkou, keď v tom sa spoza mraku vynoril mesiac. Veľký žiarivý kotúč osvietil les. Práve v tento deň nastal dokonalý spln. Mesačné svetlo zasvietilo Andie do opálenej tváre, ktorá v tom momente zbledla. Andie sa zatackala a v poslednej chvíli natiahla ruku aby sa zachytila stromu. Telom je prebehla bolesť, ktorá ju ochromila a zatemnila jej mozog. Klesla na kolená a objala si rukami hlavu. V tom okamihu stratila posledné zbytky vlastnej vôle a na mieste, kde ešte pred pár sekundami kľačala, stál obrovský sivý vlk. Ten chvíľu jastril po okolí, hľadal nejaký náznak pohybu či hluku. Po pár minútach sa jeho vyčkávanie vyplatilo. Po lesnej cestičke sa tackalo opité dievča. Chodník jej bol očividne úzky, opierala sa o kmene stromov aby udržala aspoň akú takú rovnováhu. Vlk sa prikrčil k zemi a vyčkával na vhodný okamih aby mohol zaútočiť. Dievča sa zastavilo približne 5 metrov od neho. Zadívalo sa na vlka vodnatými očami a na tvári sa jej zjavila grimasa podobná úsmevu, ktorá sa vzápätí zmenila na vydesenú. Nepokúšala sa ujsť, dobre vedela, že na neistých nohách by neprebehla ani dva metre. Vlk vyceril tesáky a skočil...
Andie zobudilo jasné slnečné svetlo, ktoré jej zasvietlo cez okno priamo do tváre. Rozospato sa posadila na posteli a zmätene sa obzerala okolo seba. Okamžite rozpoznala svoju známu izbu, ktorú sa už niekoľko týždnov neunúvala upratať. Vstala z postele s podišla k veľkému zrkadlu stojacemu na druhom konci izby. Oblečené mala zašpinené biele tričko a rovnako ak nie viac špinavé rifle, ktoré mala včera na sebe. Vzápätí sa jej v mysli vynorili obrazy: les zaliaty mesačním svetlom, nejaké dievča tackajúce sa chodníkom, krv.... Andie vydesene potriasla hlavou. Bol to len sen....opakovala si v mysli, zatiaľ čo zo seba zhadzovala špinavé handry a vstupovala do kúpeľne. Po osviežujúcej sprche sa obliekla do čistého a pobrala sa dole na raňajky. Mama s otcom už sedeli za stolom, natierali si hrianky džemom a počúvali rádio.
„Dobré ráno!“ pozdravila Andie a zvalila sa na prázdnu stoličku. Vzala si zo stola hrianku a lačne si ju začala pchať do úst.
„Kedy si večer prišla?“ Na túto maminu otázku Andie odpovedala pokrčením pliec a naďalej sa ládovala hriankami. Zastavilo ju až hlásenie v rádiu: „Dnes v skorých ranných hodinách bolo na kraji Wayfordského lesa nájdené telo mladej ženy. Z predbežných správ vyplýva, že mladú ženu napadlo divé zviera.“ Viac Andie nepotrebovala počuť.
„Si v poriadku? Akosi si zbledla.“ Okomentovala mama no Andie si to nevšímala. Vyskočila zo stoličky a v poslednej chvíli dobehla na záchod, keď sa jej zdvihol žalúdok a nestrávené zvyšky raňajok skončili v kanalizácii. Po chvíli sa oprela o stenu a z pootvorených úst jej vyšlo jediné slovo: „Nie...“
Pokračovanie nabudúce