Krvavý mesiac 2.časť
...Po chvíli k nej doľahol mamin hlas:
„Si v poriadku?!“ Andie sa vytackala zo záchodu a vydala sa hore schodmi do svojej izby.
„Neviem, asi som niečo zjedla čo som nemala. Idem si ľahnúť.“ Odvetila chabo a zmizla za dverami svojej izby. Dovliekla sa k posteli a zničene sa do nej zvalila. Zaborila si tvár do vankúša. Z úst sa jej vydralo zastonanie: „Ach, bože nie, toto nie je pravda, nemôže byť...“
Strhla sa, keď sa spoza dverí ozval mamin hlas:
„Môžem ísť dnu?“
„Poď ďalej!“ Dvere sa otvorili a do izby vstúpila mama. Na tvári mala ustarostený výraz a v ruke niesla hrnček čaju. Andie si opäť vzdychla.
„Bože, mama, nemám desať rokov.“ ´ Na moju chorobu mi ten čaj naozaj nepomôže ´ , pomyslela si v duchu.
„To nevadí, čaj si vypiť môžeš. Rozhodne ti neublíži.“ ´ Na to by som priveľmi nevsádzala ´. Po chvíľke mama odišla nechajúc Andie opäť osamote. Pri dverách sa rozcengal zvonček. Andie ani nepotrebovala pozrieť z okna a vedela, kto zvoní. Odhrnula si hnedé vlasy z tváre a nadvihla sa na vankúši. O chvíľočku k nej doľahli hlasy. ´ Odkedy tak dobre počujem? ´
„Dobrý...Je Andie doma?“
„Je v posteli, necíti sa dobre.“
„Môžem ísť za ňou? Na pár minút...“ Ani nie za minútu sa na schodoch ozvali kroky. ´ Ach jaj, nemusela by nám tak veriť! ´ Andie rýchlo položila hlavu na vankúš a zavrela oči, predstierajúc, že spí. Po tichom zaklopaní sa otvorili dvere, v ktorých sa zjavila Mikova blonďavá hlava. Andie počúvala, ako sa dvere potichu zavreli a k jej posteli sa blížili opatrné kroky. Kraj jej postele poklesol pod ťarchou Mikovho veľkého, svalnatého tela. Načúvala jeho dychu, keď vzápätí pocítila ako ju hladí po líci. Toto si vyžadovalo priveľké sebaovládanie, ktoré Andie chýbalo a tak tichučko vzdychla a prevrátila sa na druhý bok. Po pár minutách Mike odišiel.
Deň ubiehal a pomaly sa blížil večer. Andie stála pri okne a zúfalo sledovala, ako slnko zapadá za stromy. ´ Nie, vráť sa, vráť sa späť... ´ Od zúfalstva sa jej chcelo plakať. No skôr, ako stihla uroniť čo i len jednu slzu, sa na oblohu začal prebojovávať mesiac. Veľká žiarivá guľa osvietila celú zem a zbavila Andie posledného kúska slobodnej vôle. Tá otvorila okno, pretiahla cez úzky otvor svoje dlhé, no neobyčajne ohybné telo a skočila. Skok na zem stlmila dopadom na všetky štyry končatiny. Postavila sa a rozbehla sa do lesa. V lese opäť klesla na kolená a o chvíľu už miesto nej stál na lesnom chodníku obrovský sivý vlk. Ten neváhal ani minutu a rozbehol sa po hlbšie medzi stromy. Pach lesnej zveriny ho ani trocha nevyvádzal z miery, zaujímal sa o niečo iné. Po niekoľkých minútach konečne objavil čo chcel. Stopu. Čerstvú, nebola staršia ako pol hodinu. Okamžite sa po nej vydal. Rýchlymi skokmi zdolával meter za metrom, nevšímajúc si poválané kmene stromov a husté kríky. Netrvalo dlho a našiel čo hľadal. Muž v stredných rokoch šokovane vykríkol a drevo, ktoré držal v rukách, mu vypadlo. Vlk vyceril zuby a prikrčil sa k skoku...
Pokračovanie nabudúce